Maroš Šlapeta

strih

„Film by mal diváka buď rozosmiať, vystrašiť, nahnevať alebo rozplakať – dojať. Film Deti bude najmä asi ten posledný prípad. Hovorí o veciach, ktoré pozná každý z nás. Každý je totiž niekoho dieťa, prípadne má svoje dieťa či deti. Sú to štyri vlastne veľmi jednoduché filmové balady o rodičoch a deťoch. Okrem toho dojatia majú aj silu prinútiť diváka zamyslieť sa. Napriek tomu, že vo filme znie málo slov, je veľmi komunikatívny. Myslím si, že po tomto filme zostanú divákovi v hlave obrazy: Morská masa na pobreží opustenej pláže v Bulharsku, na ktorej sa hojdá žltá nafukovačka, komín trčiaci nad rozpadávajúcou sa Dobšinou zafarbenou do jesenných farieb, malé lietadielko letiace nad Devínskym Sandbergom, ktoré sa rozbije o túto pieskovú horu, malá čierna postava bežiaca bielou zasneženou tichou pláňou po kolená sa zabárajúca do nepoškvrneného snehu. A ešte veľa ďalších obrazov, v ktorých sa pohybujú výborní herci, za všetkých spomeniem Jánosa Gosztonyiho. Napriek tomu, že balady končia smutne, majú oslobodzujúcu silu.”

Maroš Šlapeta (1972, Bratislava) študoval architektúru na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, neskôr absolvoval štúdium strihu na Vysokej škole múzických umení, kde od roku 2004 tento odbor aj vyučuje. S Jarom Vojtekom už spolupracoval na dlhometrážnych dokumentoch My zdes (2005) a Hranica (2009), vo filmografii má napríklad dokumentárne snímky Malý zúrivý Robinson (réžia: Tina Diosi, 2010), Ilja (Ivan Ostrochovský, 2010), HRANA – 4 filmy o Marekovi Brezovskom (réžia: Patrik Lančarič, 2014) či hrané filmy Návrat bocianov (réžia: Martin Repka, 2007), Sněženky a machři po 25 letech (réžia: Viktor Tauš, 2008), Viditeľný svet (réžia: Peter Krištúfek, 2011), Až do mesta Aš (réžia: Iveta Grófová, 2012), Ďakujem, dobre (réžia: Mátyás Prikler, 2013) a krátkom filme Jediná známa fotografia boha z filmového projektu Slovensko 2.0 (réžia Peter Krištúfek, 2014). Pôsobí aj ako dramaturg a producent.